Krátky pohľad do histórie výroby a spracovania ocele

História oceliarstva sprevádza dejiny ľudstva už po niekoľko storočí. Oceľ je zliatina železa s uhlíkom a ďalších legovacích prvkov, ako sú mangán, chróm, volfrám, kremík a iné. Železo bolo známo už našim predkom v dávnej stredovekej histórii, v tej dobe však ešte obsahovalo príliš veľa uhlíka. V praxi to však spočiatku spôsobovalo, že bolo príliš krehké a kvôli ďalšiemu obsahy síry aj málo oteruvzdorné. Škodlivé prímesi bolo potrebné náročným spôsobom opracúvať a aj napriek tomu ich v ňom ostávalo veľké množstvo. Preto sa až do 19. storočia napríklad delá vyrábali radšej z bronzu.

Historické okienko

V období Priemyselnej revolúcie sa začala oceľ vyrábať iným spôsobom, ktorý bol označovaný ako tzv. pudlovanie. V tom období však predstavoval príliš finančne náročný proces a tak sa hľadali ďalšie spôsoby neskôr známe ako Bessemerova metóda či Siemensovo-Martinove pece (martinské pece). V týchto peciach už napríklad bolo možné merať obsah uhlíka, čo následne prispelo k zvýšeniu výstupnej kvality a niekoľkonásobnému zvýšeniu celkovej výroby ocele.

Okolo roku 1850 sa tak začali vyrábať prvé delá z ocele, ktorá bola pevnejšia a ľahšia ako bronz. Ako postupne klesali náklady na výrobu, začala sa oceľ stále viac využívať v rôznych priemyselných odvetviach. V roku 1878 boli už jej ceny na takej nízkej úrovni, že sa bežne stavali rôzne oceľové mosty. Po roku 1900 sa oceľ začala používať aj v iných železobetónových stavbách.

Z histórie do súčasnosti

V súčasnosti sa oceľ vyrába dvojakým spôsobom. Buď ako prvotná oceľ (len jej základ) sa vyrába vo vysokých peciach a potom skujňuje, upokojuje a pridávajú sa do nej legúry, alebo sa vyrába v elektrických peciach, ktoré sú oblúkové alebo indukčné. Viditeľný rozmach v oceliarskom priemysle potvrdzuje, že aj v aktuálnom období je o oceľ veľký záujem naprieč celým priemyselným spektrom.

V hojnej miere sa využíva napríklad betonárska oceľ alebo oceľové prúty, ktoré sa vkladajú do betónu s cieľom zvýšiť jeho nosnosť a zlepšiť mechanické vlastnosti pri rôznych železobetónových konštrukciách. Betonársku oceľ možno spracovávať rôznym spôsobom ako napríklad strihaním, ohýbaním alebo valcovaním. Spracovanie betonárskej ocele môže prebiehať na automatických ohýbacích linkách alebo ručných strihacích linkách, ktorú sú označované ako tzv. strmienkovačky. S týmto odvetvím je neodmysliteľne spojená aj výroba strmeňov, ktoré si nachádzajú svoje bohaté uplatnenie v rôznych priemyselných odvetviach.

Späť na blogy